Ako sa lieči zlomená ruka po 60-ke

Toto je šiesta časť série článkov o zlomenej ruke.
← Predchádzajúca časť | Nasledujúca časť →

6. Rehabilitácia

Nikdy predtým som dostatočne neocenila, aký dôležitý je pohyb. Vždy som o tom písala, vždy som si to do určitej miery uvedomovala, ale až teraz to jednoducho cítim na vlastnej koži.

V našom veku je nesmierne dôležité, aby sme si udržiavali pružnosť. Teraz už chápem, prečo je každý deň dôležité rozhýbať všetky kĺby.

Už kedysi veľmi dávno som čítala knihu ruského autora Norbekova, ktorý odporúčal precvičovať kĺby každý deň ráno aj večer. Teraz vidím, že to bola jedna z najmúdrejších rád.

Kĺby majú špecifickú schopnosť. Tým, že nie sú priamo prekrvené, ich hybnosť a funkčnosť sa obnovuje a posilňuje len tým, že sa v nich tvorí tekutina udržovaná pohybom. To znamená, ak kĺbom nehýbeme, tak nám vyschne.

Tvrdá práca

Takže mňa teraz čaká nesmierne náročná práca. Napriek tomu, aká som šťastná, že sa kosť začala zrastať, prichádza teraz druhá fáza, ktorou je opätovné získanie mobility. Bude to tvrdá práca, takže ešte stále nie som za vodou – zatiaľ som ešte len pred brodom a táto cesta k obnove funkčnosti ruky bude trvať veľmi dlho. Možno pol roka, možno rok či aj dva, kým sa to podarí.

Keďže už nemusím na sebe nosiť žiadne závesy, ortézy ani obväzy pre znehybnenie, podstatne sa mi zvýšil komfort. Cítim sa tak trochu ako motýľ, ktorý vyletel z kukly. Voľná, ľahká.

Zaujímavé je, že na ramene sa mi urobila zvláštna jamka, veľká asi ako eurová minca. Doktor povedal, že to je vnútorne zjazvené tkanivo a treba to masírovať, štipkať a rozcvičovať. Je to krajne nepríjemné, pretože keď sa snažím ruku zdvihnúť, táto jamka mi šponuje celý sval.

Teraz prichádza ďalšia veľmi náročná fáza liečebného procesu a to sú rehabilitácie. Už o pár dní mám prvú. Som na ňu veľmi zvedavá.

Trochu ma zarazilo, keď som sa bola na rehabilitácie objednávať, že pani na recepcií vyzerala takmer zúfalá. Hovorí: „Čo je? Aký máte problém?“

„Ja som po zlomenine,“ odpovedala som.

„No, neviem, neviem, ako to s vami bude. My to tu máme všetko obsadené.“

Tak to ma naozaj prekvapilo, no našťastie mi nejaký termín našla. Vraj majú denne 120  pacientov. To si ani neviem predstaviť, koľko tam musí byť rehabilitačných pracovníkov a ako to celé musí fungovať, aby sa to dalo logisticky zvládnuť.

Ani by mi nenapadlo, že práve rehabilitačná fáza je rovnako dôležitá ako všetky tie liečebné úkony pred ňou. Vlastne by som povedala z môjho terajšieho pohľadu, že je snáď najdôležitejšia.

Predpísané procedúry

Bola som rada, že nakoniec som predsa len dostala termín za niekoľko dní k pani doktorke, ktorá mi podľa diagnózy určila, aké procedúry by som mala absolvovať.

V mojom prípade boli štyri typy procedúr, každá po desaťkrát. Išlo o:

• magnetoterapiu na vytváranie nového kostného tkaniva,
• biolampu na boľavý lakeť,
• perličkové kúpele na opuch dlane,
• rehabilitačné cvičenia na vybudovanie svalstva a flexibility.

Predtým som si neuvedomovala, že zlomenina tesne pod ramenným kĺbom znamenala poškodenie celej ruky, lakťa a dlane. Lakeť som mala veľmi bolestivý (oveľa viac ako zlomenú časť) a ruku som nedokázala vystrieť. Okrem toho som za dva mesiace znehybnenia stratila veľkú časť svalovej hmoty a pri skúmaní mojej ochabnutej, krehko vyzerajúce paže mi bývalo do plaču.

Veľmi zle na tom bola aj moja spuchnutá dlaň, príšerne ma bolelo zápästie pri akomkoľvek pohybe, a prsty som nedokázala po dlhé týždne zovrieť do päste.

Opäť som si pripomenula, aký nesmierny význam má pravidelný pohyb pre naše zdravie. Nesmieme ho zanedbávať a mali by sme mu vždy venovať hlavnú prioritu.

Výlet k moru

Asi som mala šťastie, že práve v čase nadchádzajúcich rehabilitácii bol útlm korony (bolo to medzi prvou a druhou vlnou). Už spred roku som mala na to obdobie zaplatenú letenku do Grécka. Nastala dilema, či tam vôbec ísť. Lenže sama rehabilitačná pracovníčka mi to odporučila. Povedala: ,,Nič vám na tú ruku nespraví lepšie ako more.“

Objednala som si teda termíny na rehabilitačné úkony na obdobie po návrate z Grécka. Dala som tam aj karanténne okno, aby som neohrozila našich zdravotníkov v rehabilitačnom oddelení, aj keď som sa ničím v Grécku nenakazila.

Grécko bolo maximálne bezpečné. Pri príchode vždy minimálne jednému z každej skupiny turistov brali vzorku z hrdla na pretestovanie. Okrem toho boli pláže úplne vyľudnené, v reštauráciách boli s stolmi s veľkými rozostupmi a pod holým nebom, v supermarkete sme boli vždy sami a samotní Gréci striktne dodržiavali všetky pravidlá, ktoré im nariadila vláda.

Ukázalo sa, že o pôsobení mora na liečenie zlomenej ruky mala rehabilitačná sestra úplnú pravdu. More pôsobilo na ruku úplne zázračne, jemne mi ju nadnášalo do polôh, na ktoré by som sa ochabnutosť svalov vôbec nezmohla. Úžasný bol aj pohyb proti vode pri jemnom plávaní, kedy som doslova cítila, ako sa mi svaly nenásilným spôsobom posilňujú.

Po návrate z dovolenky a absolvovaní zabezpečovacej karantény som sa opálená a výborne naladená zapojila do dvojtýždňovej rehabilitácie. Perfektná organizácia na pracovisku a profesionálna starostlivosť mi vyrazila dych. Všetci tam fungovali ako zohratý tím.

Najviac zo všetkého ma však dostalo rehabilitačné cvičenie s fyzioterapeutkou. Po cvičeniach s ňou mi ruka doslova ožila a priam som cítila, ako sa zlepšuje. Svaly a šľachy na ruke mi tiež vždy dôkladne rozmasírovala. Bolo vidieť, že presne vie, čo robí. Cvičenia navyše neustále menila, takže som sa nenudila. Niekedy sme išli až do miernej bolesti (vraj sa to neodporúča, vravela), ale ja sama som cítila a regulovala si, pokiaľ ísť. Som presvedčená, že veľkou mierou je aj jej zásluha, že ruku mám teraz už vo skvelom stave.

Zhodnotenie doktora

Po dvoch týždňoch každodenných rehabilitácií som opäť navštívila lekára, aby sa zhodnotil stav kosti. A ako to dopadlo?

Výbornou správou bolo, že kosť sa konečne začala zrastať. Na röntgene bolo vidieť, ako sa okolo zlomených miest začali vytvárať biele obláčiky a naopak miesta, kde vytŕčali úlomky, sa akoby začali rozpadať. Proste je to úžasný a zázračný mikrosvet, ktorý si robí poriadok a zdá sa, že sa mu to darí.

Keď pán doktor vyskúšal hybnosť ruky naordinoval ďalší cyklus rehabilitácií, ktoré však kvôli druhej vlne korony budú musieť počkať. Cvičím medzitým doma a každým dňom sa to lepší. Dlaň a prsty získavajú hybnosť síce len po mikrometroch, ale ide to.

Ešte dlhú chvíľu potrvá, kým sa ruka úplne zotaví. Lekár povedal, že to bude možno až päť rokov. Zase až tak veľmi mi to ale nevadí, pretože už teraz môžem ruku plne využívať a v podstate bez bolesti s ňou fungovať. A to je hlavné!

Doteraz ubehlo 15 týždňov a ja som v podstate späť v normále. Môžem byť vďačná, že v konečnom dôsledku sa podarilo ruku vyliečiť relatívne rýchlo.

Sila mysle

Nesmiem ešte opomenúť tú naj, naj, najúčinejšiu ingredienciu celého liečenia. A tou je samotná myseľ, teda presvedčenie, že to dobre skončí. Mám to v sebe asi podvedome a je to pre mňa takpovediac dar. Často si len tak bez nadmerného úsilia predstavím ladné pohyby rukami, ktoré budem môcť v budúcnosti robiť, alebo si doslova v sekunde predstavím vnútro ruky, ako krásne je to tam všetko prepojené a zdravé.

A ešte sa priznám, že vo chvíľach, keď som z času na čas pochytila čosi ako zúfalstvo, začala som si pred spaním púšťať meditačnú hudbu, len krátku desaťminútovú, a pri tom som si predstavila, ako sa kosti krásne spolu zrastajú, ako keď sa prepletú dve koruny stromov.

Cítim, že práve myseľ má najsilnejší liečivý účinok. Je to vlastne viera, viera, že to dopadne dobre.

Hlbší význam

Veľa som rozmýšľala, aký význam mala pre mňa táto skúsenosť. Uvedomila som si, že bola veľmi dôležitá.

Ešte v januári tohto roku sme boli na lyžovačke. Bola to skvelá dovolenka a ja som si aj to lyžovanie naozaj chcela užiť.

Napriek tomu, že pravidelne cvičím a tancujem, predsa len je lyžovanie úplne iný typ záťaže. Aj sa to rýchlo prejavilo. Hneď po prvom dni som bola úplne vyčerpaná. Až sa mi nohy triasli od únavy. Ale to ma neodradilo. Chcela som vyskúšať všetky tie krásne zjazdovky a využiť skvelé počasie.

Tisíckrát som si hovorila, že už nevládzem, že už by som mala prestať, ale nedalo mi to. Teraz s odstupom vidím, aké som mala šťastie, že sa mi nič nestalo. Toľko som precenila svoje sily, že som sa naozaj riskantne zahrávala so zdravím. Na lyžovačkách sa najčastejšie zlomí noha a v mojom veku, teda po 60-ke, to býva obvykle kŕčok. Oproti zlomenine ruky to je oveľa horšie.

Preto si myslím, že keď sa mi pol roka po lyžovačke zlomila ruka, bola to akási osudová výstraha, ktorá ma upozornila, aby som nepreceňovala svoje sily a zbytočne neriskovala.

Veľkú výstrahu mám aj v tom, ako to bolo s mojou maminou. Tá išla približne v mojom veku cez zamrznuté jazero, šmykla sa a zlomila si kľúčnu kosť. Výstrahu si však nezobrala k srdcu a o rok-dva neskôr si na bežkách zlomila kŕčok na nohe. Malo to na ňu devastujúce účinky.

Mám tiež strýka, ktorý nedávno oslávil 80. narodeniny. Napriek tomu si nedáva pozor. Teta sa minule sťažovala, že keď išiel po schodoch, zapotácal sa, ale ani za ten svet sa nechcel pridržiavať zábradlia. Tak možno, že teraz, keď som mu porozprávala o mojej nepríjemnej skúsenosti, zmení svoj názor a bude opatrnejší.

To isté by som chcela aj od vás všetkých. Musíme byť opatrné, pretože pády sú jedným z najväčších rizík pre zdravie.

Ja som paradoxne vďačná za to, čo sa mi stalo. Pretože ma to upozornilo, ako ľahko sa človeku môže zmeniť život a ako veľmi treba dávať pozor. V kútiku duše verím, že to bola výstraha, ktorá ma mala upozorniť, aby sa mi nestalo ešte niečo horšie. A zároveň pripomenutie, aké dôležité je pravidelne cvičiť svaly aj kĺby, aby mal človek čo najpevnejší pohybový skelet.