Upieralo sa na mňa vyše dvadsať párov prekvapených a nechápavých očí. Práve som predstavila svoju knihu Štíhla a zdravá po 50-ke blogerkám a youtuberkám a dúfala som, že mi pomôžu s jej promovaním.
Čakala som otázky, v miestnosti sa však rozhostilo mrazivé ticho. Po chvíli sa konečne váhavo ozvalo jedno z dievčat, ktoré sa tohto seminára zúčastnili: ,,Načo potrebujú babky schudnúť?“
Miestnosť ožila a ostatné dievčatá súhlasne prikyvovali.
Aké babky? Prepočula, že kniha je o ženách po päťdesiatke? Premýšľala som nahnevane, ale vzápätí som si spomenula na vlastnú reakciu pred desiatkami rokov. Vtedy mi ako dvadsaťpäťročnej predstavili o dvadsať rokov staršieho kolegu. Aj mne sa vtedy zdal príšerne starý, a to ani nemal päťdesiat!
Na tej prednáške som si prvý krát zdesene uvedomila, že aj mňa môže niekto považovať za babku. Babka v plnom slova zmysle som ešte nebola, a zďaleka som sa na ňu necítila.
Po chvíli sa nesmelo ozvala iná dievčina z fóra: ,,No, ale moja mamina má päťdesiatku a vôbec nevyzerá ako babka. A začala chodiť cvičiť. A vyzerá dobre!“
Ostatné si ju nedôverčivo premerali a ona bojovne zdupľovala: ,,Fakt vyzerá dobre!“
Premýšľala som, či má zmysel vysvetľovať im, že práve žena v určitom veku musí začať dbať o svoju figúru a kilá oveľa viac ako mladá. U tej staršej už nejde len o to vyzerať dobre, ale ide o zdravie a teda o život. Na škodu veci však na Slovensku stále pretrváva názor, že po prekročení určitého veku už človek nie je pre zamestnávateľa perspektívny.
Musíme si uvedomiť, že v súčasnosti sa dožívame stále dlhšie. Počet ľudí v skupine starších ľudí neustále narastá a väčšina z nich je ešte vitálnych.
Príkladom vitality je napríklad aj manžel mojej priateľky v Holandsku. Svoje vzdelanie si doplnil po šesťdesiatke a keď mal šesťdesiatsedem rokov získal doktorát. Kedysi by som tiež pochybovačne krútila hlavou a pýtala sa samej seba, načo mu to je. Teraz to chápem. Či už všeobecne pri seba-rozvoji alebo pri kariére, v Holandsku vek nepovažujú za prekážku.
U nás sa s kariérnym rastom po šesťdesiatke vôbec nepočíta, dokonca ani po päťdesiatke. A podľa portálu 40plus.sk majú aj ľudia po štyridsiatke problém sa zamestnať kvôli veku a pocite zamestnávateľa, že sú neperspektívni. Neopodstatnene sú totiž príliš skoro zaraďovaní do kategórie “senior“.
Starosta mi poslal rúško, rukavice a leták
Pred týždňom som si v schránke našla obálku a v nej všetky základné odporúčané veci na prevenciu pri ochorení COVID-19. Potešila som sa, rúško bolo kvalitné, bavlnené, také, ktoré sa dá prať. Milá pozornosť a starostlivosť o občana. Lenže, keď som sa začítala do sprievodného letáku, nálada mi trochu klesla. V liste som bola oslovená: „Milí seniori, …“.
Ups, tak som teda oficiálne zaradená do kategórie seniorov? Vôbec som si tak doteraz nepripadala? Existuje priamo daná veková hranica, od ktorej je dospelý človek senior? Od kedy? Od päťdesiatky, päťdesiat päťky, šesťdesiatky, šesťdesiat päťky, sedemdesiatky, osemdesiatky?
Definícia vo wikipédii hovorí: „Senior je starší človek, ale tiež najstarší a spravidla vážený člen nejakého spoločenstva. Ako jediný objektívny faktor, pri posudzovaní toho, kto je senior, sa stal vek jednotlivca, pretože kalendárny vek je relatívne jednoducho štatisticky zachytiteľný. Najobvyklejšou hranicou je vek 60-65 rokov. Stanovenie presnej vekovej hranice však so sebou prináša isté komplikácie s predlžovaním vekovej hranice dožitia. Navyše odchod do starobného dôchodku nemôže byť objektívnym kritériom, ktorý jediný zaradí osobu medzi seniorov, je však významným medzníkom v živote človeka.
Starnutie ako etapa ľudského života je určené na základe vývojovej psychológie delená nasledovne:
60-74 ranná staroba alebo etapa starnutia
75-89 pravé starnutie alebo skutočná staroba
90 + dlhovekosť“
Mnohí autori však hovoria o starobe až od veku 65 rokov. Mne sa najviac pozdáva označenie dlhovekosť, ale na tú si budem musieť ešte počkať. Budem rada, ak sa jej vôbec dožijem.
Možno, ak už máme potrebu zdôrazniť, že človek má odžitých veľa rokov, by lepšie pasoval názov pre mužov starešin a pre ženy starešina 😊
Ale ani toto by nebola ochotná akceptovať moja mama. V sedemdesiatke bola plná elánu a energie. Lyžovala, plávala, bežkovala, bicyklovala. Naplno pracovala, vymýšľala reklamné kampane, vyrábala vlastné propagačné letáky a každý rok si vyslúžila za dosiahnuté pracovné výsledky ako odmenu zájazd do exotiky. Nikdy v živote by mi v súvislosti s ňou nenapadlo označenie seniorka a ona by mi to ani nedovolila.
Neznášala slovo babka a dlho prácne vymýšľala, ako by ju mali titulovať vnúčence. Nepozdávala sa jej ani stará mama, starká, starenka, starynka. Všetko, čo len vzdialene pripomínalo starnutie zásadne odmietala. Nakoniec to vyriešila. Vymyslela vlastné označenie a vnúčatá ju nesmeli nazvať inak ako babika. Možno trochu detinské, ale prečo nie?
To je asi jedna z vecí, ktoré som od nej prebrala a vnorila sa mi hlboko do vedomia. Naozaj nemusím slovo senior, nemám rada ani označenie starec a neznášam, keď sa v médiách objaví v súvislosti so starším človekom označenie starenka, starček. Bola okradnutá šesťdesiatročná starenka. Pripomína mi to tie pubertálne dievčatá, pre ktoré je žena nad päťdesiat babka.
Akoby mladším ľuďom chýbala akási elementárna slušnosť. Nevidím nič zlé na tom, ak vnúča nazve svoju starú mamu babičkou alebo starenkou. Teda samozrejme v prípade, že jej to neprekáža. Je to súčasť nášho jazyka a označenia príbuzenských vzťahov, rovnako ako napríklad teta. Ale v rámci oficiálneho styku a oficiálnych správ by sa pri označení osôb vyššieho veku mala zachovávať zdvorilosť.
Príklad by sme si celkom pokojne mohli vziať zo zahraničia. Vo Francúzsku je žena v každom veku označovaná za madam a nie je nič príjemnejšie ako počuť to ich zvonivé „bonžúr, madam“. Ak by niekto cudzí označil slovom stará nejakú ženu, asi by ho hnala metlou. Nechápem, prečo je u nás problém napísať šesťdesiatročná pani, alebo aj deväťdesiatročný pán.
Sme ženy, ktoré majú pred sebou ešte mnoho ďalších rokov😊. Veď zdravotníctvo ide dopredu neskutočnou rýchlosťou. Ukážme tým žubrienkam, a nielen im, že ešte ani zďaleka sa nepovažujeme za staré a že ešte dlho si tu plánujeme užívať. A to pokiaľ možno zdravé, šťastné a aj štíhle. Prečo nie?
Prečo by vyšší vek mal znamenať automatické priberanie? Áno, zvykne to tak byť, keď nedodržiavame zásady optimálneho životného štýlu. Keď sa nestravujeme kvalitne a správne. Že sa dá aj po päťdesiatke či šesťdesiatke vrátiť k optimálnej váhe, môžem celkom smelo potvrdiť z vlastnej skúsenosti. Poďme si to teda užiť, poďme si navzájom poradiť, pobaviť sa, pomôcť si a povzbudiť sa. Nenechajme sa znechutiť, keď sa nám stane to, čo mne nedávno na semináre s mladými dámami.
Povedala som si, že jedna z najdôležitejších ciest za zdravým životom je kondícia. Prihlásila som sa do fitka a hľadala som si trénerku, ktorá ma prevedie cestou za spevnenou postavou. Ženy majú prirodzene menej svalov a o to dôležitejšie je posilňovať ich. Pre ženy je vo vyššom veku ešte dôležitejšie posilňovať ako pre chlapov.
Plná odhodlania som zavolala jednej trénerke. Jej prvá otázka bola, koľko mám rokov. Keď som jej to povedala, len vydýchla: ,,Fíha!“ Po chvíli rozpačitého mlčania mi oznámila, že teraz nemá čas, že zavolá neskôr. Viac sa neozvala a tak som sa jej pre istotu pripomenula mailom. Odpoveď neprišla.
Onedlho som mala ďalšiu podobnú negatívnu skúsenosť. Dohadovala som si s jedným laboratóriom spoluprácu. Páčil sa im môj blog a moje články o zdraví. Pripravovali projekt, kde plánovali naordinovať osobám určitú výživu (napríklad zjesť každý deň dve tabličky horkej čokolády počas troch mesiacov) a potom porovnávať niektoré parametre v krvi pred a po dodržiavaní danej výživy.
Naša možná spolupráca skončila v okamžiku, keď som sa dozvedela, že osoby po šesťdesiatke nie sú pre nich zaujímavé. Vraj dôchodcovia nemajú dosť financií, aby si laboratórne vyšetrenia v budúcnosti ako samoplatci zaplatili. Bola to ľadová sprcha a premkla ma istota, že sa musíme v prvom rade postarať sami o seba a že vek nie je iba číslo.
Na záver by som však predsa len spomenula niečo pozitívne. Emma Tekelyová (67) vo svojej knihe Vek je len číslo optimisticky tvrdí:
40-ka je druhá puberta,
50-ka druhá mladosť,
60-ka nová dospelosť a
70-ka najlepší vek.
V článku na svojom blogu Kde sa berie pocit šťastia som písala o tom, čo sa skrýva za naším pocitom šťastia. Aké chemické reakcie ho spôsobujú. Ale napadla vám niekedy myšlienka, v ktorých rokoch svojho života sa najviac ľudí cíti najšťastnejšími?
Austrálski vedci z University of New South Wales v Sydney sa zaoberali výskumom, v akom veku sú ľudia najšťastnejší na základe testovania ľudí v rôznych vekových kategóriách. Píše o tom Klaudia Sedláková na portáli dobrenoviny.sk
,,Ak by ste totiž tipovali, že človek je najšťastnejší vo svojom najranejšom veku, mýlili by ste sa. Postupne ako dieťa dospieva, prežíva stále krajšie obdobia svojho života a jeho šťastie vyvrcholí približne vo veku 20 rokov. Práve vtedy je človek najšťastnejší. Potom na dlhých 40 rokov u ľudí pocit šťastia klesá, prípadne stagnuje. No v období, keď človek nastúpi do penzie, začína byť opäť šťastnejší a približne v osemdesiatke je už taký šťastný, ako bol práve v dvadsiatke.
Doktorka Ioana Ramiová, vedúca tohto výskumu, tvrdí, že úbytok šťastia u ľudí v strednom veku spôsobuje viacero faktorov, akými sú rodičovstvo, peniaze, práca a podobne. Šťastie sa začína sa opäť zvyšovať, keď sa ľudia môžu sústrediť na iné veci.“
Zatiaľ som sa nerozhodla, či tomuto výskumu chcem veriť. Do osemdesiatky musím počkať, ale môžem sa už teraz tešiť na to, že môj najšťastnejší vek ešte len príde. Vlastne nie je dobrý nápad čakať, oveľa lepšie je tešiť sa a robiť si šťastným každý deň, nezávisle od veku.
Čo sa ale nedá poprieť je, že starnutie je prirodzeným biologickým procesom, ktorý je neodvratný a skôr či neskôr náš konečný deň D príde. Čo s tým? Nič, iba si uvedomiť, že svoje sny, plány a ciele nesmieme odkladať donekonečna. Ale o tom až nabudúce.