Príjemnú pesničku v autorádiu prerušil bodrý hlas: ,,Hlási sa vám Dopravný servis. Vozovky na celom území Slovenska sú zjazdné, ale v mnohých oblastiach vytrvalo sneží, preto dajte pozor, ostražití buďte najmä na mostoch a nadjazdoch kvôli šmykom. Na D1 je menšia dopravná nehoda, zdržíte sa asi desať minút. A teraz pozor: tmavozelená fábia striehne na E64 pri Žabokrekoch, biela oktávia sa pohybuje na D1 medzi Košicami a Prešovom, tmavomodrý pasat hliadkuje na výjazde zo Žiliny. Koniec dopravného servisu rádia Hurra-hej.“ Vibrujúci hlas moderátora opäť vystriedala hudba prerušovaná reklamnými spotmi.
Auto sa vynorilo z tunela. Na prednom skle sa roztrieštili jemné krúpy. Vodič spustil stierače a o sekundu neskôr sa auto rútilo na stojaci autobus, ktorý sa zväčšoval ako zrýchlený obraz rastúceho gigantického hríbu v Imaxe.
,,Brzdi!“
Brzdové platničky zapišťali, pneumatiky zasvišťali a kĺzali po mokrej ceste priamo na poschodový autobus. ,,Stoóój!“ zdupľovala vystrašene žena.
,,Stojím!“ odvetil muž, a keď auto so škrípaním zastalo dva metre od autobusu, chrbtom ruky si utrel pot z čela.
Na štvorprúdovke poplašene prebehovali penzisti a previnilo sa usmievali na posádku auta. ,,Chápeš to? Oni sa smejú,“ povedala vyčítavo žena, sama nevediac, či výčitku adresuje mužovi, alebo dôchodcom na výpadovke. ,,Skoro sme ich zabili a oni sa nám vysmievajú!“
,,Nepreháňaj, nevysmievajú, len sa usmievajú.“
,,Ďakujem pekne! Skoro sme kvôli nim nabúrali.“
Pol metra pred autom zastal elegantný bielovlasý osemdesiatnik a paličkou cez čelné sklo ospravedlňujúco zamával. Žena v aute mu silene úsmev vrátila. Penzista odkrivkal k autobusu, za ním prebehovala cez cestu skupinka rakúskych dôchodkýň. ,,Myslia si, že na Slovensku si to môžu dovoliť,“ stisla žena peru, hľadiac ako elegantní dôchodcovia miznú v zájazdovom autobuse s rakúskou značkou. ,,Na Slovensku asi nejazdia po cestách nebezpečné autá, len spomalené tragače.“
,,Hlavne, že sa nič nestalo,“ poznamenal muž.
,,Fuj, ale som sa zľakla,“ vydýchla žena.
,,Zase som narazil,“ vykríkol zo zadného sedadla vnuk. Sústredene stláčal obrazovku mobilu riadiac svoje vlastné imaginárne autíčko. ,,Minule som nahral 8 000 bodov, to je môj rekord,“ pochválil sa. Napätie na predných sedadlách sa uvoľnilo.
,,Ľuboško, teraz nevyrušuj, riešime kolíziu,“ prerušila ho žena.
Muž len neurčito pokýval hlavou, opatrne obišiel parkujúci autobus a zamieril na most. Cesta ponad rieku vyvolávala dovolenkovú atmosféru a akosi automaticky lákala k zvýšeniu rýchlosti. Auto sa pružne rozbehlo.
,,Dedo, už máš deväťdesiat,“ káravo upozornil vnuk odtrhnúc oči od obrazovky mobilu.
Vodič sa na chvíľu zarazil, lebo do takého vysokého veku mal naozaj ešte ďaleko, ale vzápätí si uvedomil, že vnuk hovoril o rýchlosti auta. Prikývol: ,,Veru, radšej spomalím, teraz je ten Jastrab.“
,,Kde je jastrab?“ nadskočil Ľuboš na zadnom sedadle.
,,Nikde Ľuboško, to myslíme policajtov,“ vysvetlila žena. ,,Tento týždeň budú striehnuť na vodičov, či dodržiavajú povolenú rýchlosť. Volá sa to akcia Jastrab.“
,,Ako špiónoví jastraby?“ ožil chlapec. ,,Aj my sme sa s Maťom hrali na špiónov. On bol Sova a ja Orol,“ povedal malý a pyšne sa rozhliadol.
,,Nehovorí sa špiónoví jastraby, ale špiónové jastraby,“ žena poučila syna, aj keď si sama nebola istá, či je to správne. Potom zamyslene dodala: ,,Nerozumiem tým týždenným policajným akciám. Veď policajti majú byť v akcii stále!“
,,Ešte to tak! Máš na pokuty?“ zahriakol ju muž.
,,Budeme dodržiavať predpisy a nebudú pokuty.“
,,Jasné, ale bohatí si aj tak budú jazdiť, ako chcú. Čo je pre nich tisícka?“
,,Veď hej,“ pritakala žena.
,,Pozri na tú fábiu,“ ukázal muž na tmavé auto zaparkované v mieste, ako sa končil most.
,,Čo má byť?“
,,Poliši tam môžu mať radar! Radšej spomalím.“
,,Spomaľ,“ súhlasila.
Okolo nich preletel čierny bavorák, myšičkou sa zaradil a zlostne zatrúbil.
,,Somár!“ neodpustil si muž. ,,Bodaj by bol v tej fábii radar. Minule mi vravel kolega, že pred ním šlo auto a niečo malo na streche, tak pridal, aby sa mohol lepšie pozrieť, čo je to, ale ten pred ním pridal tiež, tak ešte pridal, aby ho dohonil. Keď mal vyše stovky z auta pred ním sa vystrčila ruka so stopkou. Boli to poliši a dostal pokutu za prekročenie rýchlosti. Na tej streche mali radar.“
,,Aj ja by som sa chcel hrať na jastraba,“ ozval sa zozadu Ľuboško.
,,Ty sa môžeš hrať tak akurát na jastrabíka, alebo na jastrabčeka.“
,,Dobre teda, ja budem jastrabček a ty bydeš babka jastrabka. A čo bude dedo?“
,,Ľuboško, teraz nevyrušuj,“ zahriakol ho dedo. ,,Čo sa naraz všetci zbláznili?“ povedal podráždene pozorujúc autá okolo. Vedľa nich si to disciplinovane sunul štyridsiatkou čierny džíp. ,,Tú štyridsiatku tu doteraz nikto nedodržiaval, tak čo sa im stalo?“
Muž prepol autorádio a z reproduktorov sa ozvalo: ,,Pri výjazde z Bratislavy smerom na Trnavu meria zelená fábia a tmavomodrá fábia krúži po Hrozienkovej. Z dopravného hlásenia sa vrátime k rozhovoru s naším hosťom…“
,,Počula si? Zase hliadkujú v našej štvrti. Pomaly sú tam každý deň!“
,,Mali by tie správy zakázať. Takto nikoho nenachytajú. Vždy niekto zavolá,“ ozvala sa žena.
,,Ja som naopak rád, že vodiči volajú.“
,,Ale takto nikoho nechytia. Potom to vyzerá, že sú všetci vodiči vzorní.“
Auto zišlo z mosta, zatočilo na sídlisko a vošlo na Hrozienkovú ulicu.
,,Spomaľ, nech zistím, kde je tá tmavomodrá fábia.“
Auto pomaly prechádzalo ulicou.
,,Aha, tamto je nejaká.“
,,Tá je tmavozelená a nikto v nej nehliadkuje.“
,,Zbytočne pozeráš, nič neuvidíš. Oni sa dobre schovajú v nejakých kríkoch a potom zrazu bác a majú ťa.“
*****
Nadstrážmajster Jozef Veselko s úsmevom vkročil do jedálne. Každý štvrtok mávajú dobrý obed, striedajú sa dve voľby, buď je to pečené kura s ryžou, alebo rezeň so zemiakovou kašou. Obe varianty nadstrážmajster miluje a službu si zariadi tak, aby vo štvrtok obedoval v jedálni.
Po obede sa vrátil do kancelárie a spokojne dosadol na svoje ošúchané kreslo. Zapol rádio. Súhlasne prikyvoval, keď rádio hlásilo dopravný servis. Uvaril si čiernu kávu, ale než si ju stihol užiť, ozvala sa sekretárka: ,,Jožko, máte sa okamžite dostaviť k náčelníkovi.“
Verný svojej zásade, že stretnutia s nadriadenými nikdy netreba odkladať, sa nadstrážmajster hneď vybral o poschodie vyššie.
,,Dáte si kávičku, Jožko?“ spýtal sa náčelník, keď nadstrážmajster vkročil dnu.
,,Ďakujem, ale jednu mám na stole a ešte som sa z nej nestihol napiť,“ povedal mierne vyčítavo.
,,Nebudete ľutovať, že ste prišli, mám dobrú správu: v rámci riaditeľstva získal náš okres najvýznamnejšie zlepšenie štatistiky nehodovosti za uplynulé obdobie, preto mi dovoľte, aby som vám odovzdal mimoriadnu odmenu za kvalitnú prácu na Dopravnom oddelení.“
Nadstrážmajster Veselko si prevzal odmenu a vrátil sa do svojej kancelárie. Najprv si srkol z obitej šálky riadny hlt kávy, potom natiahol ruku k telefónu a vytočil číslo. ,,Dobrý deň, tu Jozef…“
,,Jožko, to ste vy? Vážení poslucháči, ozval sa náš verný prispievateľ. Tak Jožko, čo máte pre nás dnes?“
,,Chcem vám nahlásiť modrú fábiu na Škoricovej, hneď za pumpou.“
,,Zdá sa, že tmavomodrá fábia sa z Hrozienkovej presunula na Škoricovu za pumpu, dávajte si teda v tomto úseku pozor a rešpektujte dopravné značenie. Ďakujeme Jožkovi za zavolanie a nabudúce dopočutia, Jožko, ozvite sa zas.“
Nadstrážmajster spokojne zložil slúchadlo telefónu a úsmevom pohladil odmenu od náčelníka pripnutú na hrudi.