Ako začať po Korone
Vyše mesiaca som si nefarbila vlasy a zistila som, že mi tie strieborné pramienky neprekážajú, že sa mi páčia. Používam však prírodné farbivá a tak odrastené vlasy nezačínajú tvrdým prechodom, ale postupným melírom. Nevznikne tak na temene strieborná čiapočka, keď si žena neuvedomí, že dofarbiť vlasy nestačí len na sluchách.
Nie je div, že kaderníctva sú preplnené a je fajn, že kaderníčky sa opäť môžu vrátiť k svojej práci a zarobiť si na živobytie. Veľa z nás to mala ťažké, ale nastal čas, kedy sa môžeme začať vracať k nášmu starému životu, ale s novými prvkami. Neprestať sa chrániť, oživiť priateľstvá v realite a hlavne sa začať hýbať. Pretože ja som to zanedbala.
A tak som rada, že otvárajú nielen kaderníctva, ale aj fitká. Hoci ja som v podstate rodený pecivál, najradšej usadený za počítačom alebo s knihou v posteli. Vyhovárala som sa, že online cvičenie pri videách nie je ono. Užívala som si, že nemôžem ísť do telocvične, hoci pred Koronou som chodievala cvičiť pravidelne. A vlastne donútiť sa k tomu doma? Načo? Veď mám nacvičené do zásoby a nejaký čas s tým vydržím, vravela som si.
Že to tak nie je, som zistila, keď som si preventívne odmerala krvný tlak. Tak zvýšený som ho doposiaľ nikdy nemala. A to napriek tomu, že som jedla zdravo a ani som nepribrala. Dokonca som bola aj psychicky v pohode.
Usúdila som, že jediným dôvodom je to, že som celé dni presedela a nehýbala sa. Donútila som sa posledné dni absolvovať rýchle štvorkilometrové prechádzky a tlak sa mi začína vracať do normálu. Ako už tisíckrát pred tým som sa znova presvedčila, že organizmus sa nedá oklamať a treba dodržiavať všetky pravidlá pre zdravý život.
Dnes ma zase čaká zdravotná prechádzka, hoci sa mi nechce. Ale to sa mi nechce skoro nikdy, pokiaľ nevystrčím nos z domu. Potom zas nechápem, prečo sa mi nechcelo, keď je vonku tak krásne.
No nie som sama, ktorá som zažila takéto negatívne dôsledky Korony a nútenej karantény. Veľa z nás pribralo, lebo sa menej hýbalo. Ani tak nie preto, že pohyb by mal zásadný vplyv na odbúravanie tuku, ale skôr preto, že keď sedíme doma, máme akosi častejšie chuť zájsť do kuchyne či komory a niečím chutným do úst si vylepšiť nudu a ničnerobenie.
Pekný mail so spísaním toho, ako prežila izoláciu mi napísala moja priateľka Anka. Prekvapilo ma, ako sa jej skúsenosti a pocity podobajú na tie moje. Jej slová sú hodné zamyslenia, preto som ich zaradila v plnom znení v tomto článku. Zaujímalo by ma, či aj vy ste koronový čas prežívali podobne.
Ankine rozprávanie:
Korona, seniori a voľný čas
Občas mi za posledné roky napadlo, čo by mne a manželovi mohlo narušiť náš kľudný seniorsky život. Napríklad taká choroba jedného z nás alebo ešte v horšom nedajbože smrť. V tom lepšom – najlepšom prípade – by to bolo vnúča.
Nenapadlo mi, že úplne zmeniť naše životy by mohol nečakaný zákerný celosvetový vírus – koronavírus.
Mnohí ľudia na svete sa majú veľmi dobre. Až tak dobre, že už nevedia čo so sebou. Máme všetkého nadbytok, nič si nevážime, vôbec nešetríme našu Matku Zem. Stále máme málo, stále chceme viac a viac. No raz to muselo skončiť. Stačil malý neviditeľný, ale veľmi nebezpečný nepriateľ – „nejaký“ koronavírus. Až teraz si možno mnohí uvedomia, ako málo vlastne potrebuje človek pre svoju existenciu.
Zo dňa na deň sa nám zastavil celý svet. Všetko stíchlo. Necítim strach, ani nejaký nepokoj, ale pocítila som veľkú úľavu. Úľavu nad tým, že sa ako keby zastavil čas a skončil ten neudržateľný zhon a hluk a obrovský konzum. Úľavu nad tým, že už nemusím ísť ku kaderníčke, pedikérke, na kozmetiku, ba nemusím ísť ani na operáciu, na ktorú som sa práve pripravovala. Aj koleno ma prestalo bolieť. Jedinou povinnosťou nám zostali dezinfekcia, upratovanie, raz do týždňa nákupy a každodenné varenie. A zdržiavať sa doma.
Zrazu sme mali plno voľného času. Každodenné prechádzky pri Dunaji, obedy mimo bytu a posedenie na terasách pri káve skončili. Skončili aj naše návštevy termálnych kúpeľov, kde sme sa stále spolu s manželom tešili a vedeli sme si tam dobre oddýchnuť. Pri televízii človek nevydrží dlho sedieť, veď ani nie je čo pozerať, stále šli správy o koronavíruse. A nedá sa v kuse len o tom hovoriť.
Nastal čas na premýšľanie nad hodnotami v živote, čas na zamyslenie sa nad sebou, čas na manžela, čas na rodinu, čas na záľuby. Nastal čas na dôkladné upratovanie v sebe, v byte, v dokumentoch, vo vzťahoch.
Ako teda využiť, a niekedy aj zabiť voľný čas? V hlave mi skrsla myšlienka na haldu kníh, ktoré by som chcela prečítať a začala som sa na to veľmi tešiť. A na kreslenie. Teraz budem mať ozaj čas sa tomu viac venovať.
Najprv som sa rozhodla urobiť si dôkladnejší poriadok v byte, v skriniach. Vytriedila som veci, ktorých som sa chcela už dávnejšie zbaviť, ale nakoniec som niečo z toho znovu odložila, veď nevieme, čo bude, možnože sa nám ešte niečo z toho zíde.
Už nemám síce šijací stroj, ale pustila som sa do šitia. Ručne som nám ušila zopár rúšok ako prvú pomoc, pokiaľ nebudú rúška v našej lekárni k dispozícii. Zopár nepotrebných veľkých zánovných obrusov, ktoré som už chcela dávno viackrát vyhodiť, som si teraz rozstrihala na menšie obrusy a štóly a ušila prácne v ruke, čo mi trvalo dobrých pár dní. Teším sa, že som ich predtým nevyhodila, a teraz som ich takto využila a mám „nové“ obrusy bez míňania peňazí.
Nastal čas na knihy. Po týždni čítania som však mala aj toho dosť a musela som rozmýšľať nad niečím iným, nad zmenou. S veľkým oduševnením som sa pustila do usporiadania mojej zbierky poštových známok a neskôr zbierky vianočných pohľadníc. Dostatočne som sa v nich pokochala a vlastne som sa tešila, že je korona, že môžem teraz tomu tak veľa času venovať.
Aj manžel rozmýšľal, čo s voľným časom. V papieroch, dokumentoch, šekoch nebolo treba robiť poriadok, lebo ten on osobne udržiava pravidelne a perfektne.
Veľmi rád robí potrebné veci okolo bytu a auta. Vymenil v byte nejaké žiarovky, potom objednával a vyčkával kuriéra s vodovodnými batériami, vymenil ich, ďalej nastavil pánty na balkónových dverách a oknách, na aute vymenil zimné pneumatiky za letné. Vyumýval auto, ešte vybavil nejaký servis u automechanikov.
A tu skončil. Až teraz sa začal nudiť. Okrem sledovania televízora a krátkej prechádzky nevedel, čo so sebou. A ja som nevedela, čo s ním.
Uvedomila som si, že si musíme nájsť nejakú spoločnú reč, takú spoločnú vec, zábavu, pri ktorej by sme si – okrem posedenia pri obede a káve – mohli tiež spoločne posedieť, zabaviť sa, zamestnať sa a zabiť voľný čas.
Najprv sme popárali dva staré svetre, z ktorých uštrikujem pre najbližších v dohľadnej dobe pekné ponožky. Moja zbierka známok a pohľadníc manželovi nič nehovorila.
Párkrát sme si zahrali Rummikub /ako žolíkové karty/ a človeče. Ale to sa nám nejako rýchlo zunovalo. Napadlo mi, že už nám asi ostáva len pucle. Vytiahla som zo skrine podložku, ktorú mi raz dávno manžel vyrobil, a rozložila som prvú krabicu. Najprv som si myslela, že s tým nepochodím, lebo skladala som to sama.
Manželova nuda musela byť však veľká, keď celkom pomaly, opatrne začal aj on mi vyhľadávať jednotlivé dieliky a skladať so mnou obrazec. Nakoniec to manžela chytilo tak, že poobede, keď som si išla ľahnúť, počula som, ako sa na balkóne prehrabáva v krabici a skladá. Boli sme na nejaký ďalší čas zachránení obaja.
No a teraz pri pucliach trávime dosť času, ba ešte viac, ako len pri pití kávy alebo pri obede. Zložili sme už viacero puclí a ešte nejaké máme v zálohe.
Ale otázka je, kedy korona skončí, či si máme s tými puclami švihnúť, alebo to naťahovať? Kto vie?
Chýbajú mi už stretnutia s rodinou, posedenia pri káve s dcérou, skoro denné posedenie pri Dunaji a káve s manželom, potom s kamarátkami a bývalými kolegyňami, ale aj posedenie v kaviarni samej so sebou a so svojimi myšlienkami. Chýba mi kino a divadlo.
Len nech tá korona netrvá dlho!
Nestačí mať jedlo, strechu nad hlavou a kopec voľného času, ale človek potrebuje človeka, ale nielen toho najbližšieho… je to pravda odveká.
Ďakujem Anke za tieto jej slová
a veľmi sa teším na stretnutie s ňou, ktoré sme si naplánovali čo najskôr. Zdá sa, že ten čas už prišiel, že sa môžeme vrátiť do našich obvyklých životov, ale s novými poznatkami. S oveľa silnejším pocitom, že život si treba vážiť taký, aký ho máme, aj keď sa nám niekedy nezdá byť ideálny. A tiež, že ani tie vlasy si netreba farbiť za každú cenu, lebo niekedy sa môžeme cítiť oveľa prirodzenejšie a šťastnejšie aj bez neustáleho boja s prichádzajúcimi rôčikmi.