Hviezdny hotel pre psov

2. kapitola

Hanka prudko otvorila dvere do čakárne, až sa návštevníčka strhla. „Je mi ľúto, ale práve končíme,“ povedala rázne.

Návštevníčkou bola žena v stredných rokoch s malým hnedým psom na rukách. Očami behala po stene s letákmi a nervózne šľapou poklopkávala na dlážku.

„Neexistuje! Môj pes je zranený!“ odvrkla žena v stredných rokoch s malým hnedým psom na rukách. Zaťala sánky a privinula si psa bližšie k hrudi.

Hanka si všimla, ako sa gaštanovohnedé vlasy návštevníčky lepili na spotené čelo. Očividne si na ceste do veterinárnej ambulancie dobre pobehla. Vyzerala prísne aj napriek priateľským vráskam okolo očí.

Julo to sledoval v ambulancii na obrazovke z kamery. Keď videl, že návštevníčka sa tvrdohlavo dožaduje, aby bola vpustená dnu, hlboko si vzdychol a stlačil gombík pre mikrofón. „Hanka, pustite ju ďalej.“

Hanka neochotne otvorila dvere a pohybom ruky naznačila návštevníčke, aby vstúpila: „Nech sa páči, len nezabúdajte, že pán doktor sa ponáhľa.“

Žena rázne vkročila do ordinácie a Hanka za jej chrbtom priskočila k vchodovým dverám, otočila zvnútra kľúčom a obrátila tabuľku s oznamom: „Zatvorené“.

Julo odhadol vek návštevníčky s rozstrapatenými vlasmi na niečo okolo päťdesiatky. Pomaly už skoro všetky dámy boli mladšie ako on a začínalo mu byť jedno o koľko. Trochu sa zamračil pri pohľade na jej módne zladenie. Bola oblečená v snehobielej sukni a oranžovej blúzke. Obuté mala oranžové tenisky. A v neposlednom rade mal psík v jej náručí oranžový obojok. Trochu výstredné na takú zrelú ženu, pomyslel si.

Veľavravne si odkašlal a opýtal sa: „Ako môžem pomôcť?“

„Pozrite sa, čo spravili s mojou Lízou,“ zvolala návštevníčka utrápene.

Hanka pohotovo načiahla ruky za psom a jemne ho položila ho na pracovný stôl.

„Neboj sa, zlatíčko, nič zlé ti neurobím,“ prihovárala sa mu, zatiaľ čo ho hladila po chrbte.

Zrazu vyľakane odskočila. „Pán doktor, pozrite!“ Zdvihla ruku, ktorá bola červená od krvi. Z hladkania sa psovi očividne otvorili rany.

Julo sa zamračil a rýchlo sa spýtal návštevníčky: „Povedzte nám, čo sa stalo, pani…?“ Uvedomil si, že sa ešte nepredstavila.

„Barbora Bojná,“ odpovedala rázne. „Boli sme na prechádzke pri lese. Líze som hádzala konáre pre aport. A vtom sa na ňu z lesu vyrútili cudzie psiská!“

Hanka sa medzitým načiahla po rolke s papierovými utierkami a odsávala krv. Pracovný pult sa farbil na červeno. Julo vytiahol spod stola ďalšiu rolku papieru.

„Koľko ich bolo?“

„Tri! Nemohla som uveriť vlastným očiam. Hnusáci jedni!“ zahromžila Barbora.

„Rozumiem. Keď sú útočiace psi aspoň tri, vytvoria svorku a vtedy je horšie,“ vysvetľoval Julo. „Som prekvapený, že je ešte vôbec nažive.“

„Ja som sa na ne vrhla!“

„Vy?“

„Nosím v kabelke sprej, nastriekala som im z neho do tých strašných papúľ!“ odpovedala a v očiach jej zasvietilo zadosťučinenie.

„Šikovné riešenie,“ pochválil ju. „Je múdre nosiť so sebou niečo na obranu. Konečne žena, čo myslí na svoju bezpečnosť.“

„Nemám obranný sprej! Použila som lak na vlasy! V strese som vytiahla z kabelky, čo bolo po ruke. Keď som začala striekať, sklopili uši a prestali dorážať. Potom stiahli chvosty, odbehli, ale moja Lízka zostala skučať na zemi,“ Barbore sa zlomil hlas, ktorý doteraz pôsobil tak pevne. „Chúďatko moje, čo s ňou bude?“

„Rany sa zacelia. Je to dobre živený pes, vylíže sa z toho. Vydezinfikujem mu to, pichnem antibiotikum a dám vám masť, ktorou mu to treba ešte pár dní natierať,“ zhrnul Julo diagnózu. V duchu obdivoval Barborinu duchaprítomnosť. Imponovalo mu, že okrem zvyčajného ženského jačania vie táto žena použiť aj mozog.

„To nestačí, musíte s tým niečo spraviť!“ povedala Barbora a sledovala Hanu, ktorá jednou rukou pridŕžala Lízu a druhou potierala poranenú kožu dezinfekciou.

„Prepáčte, ale naozaj mi nemusíte radiť, čo mám robiť. Psom sa takéto rany nezašívajú. Scelí sa to samé.“

„Nehovorím o Líze. Mám na mysli tú svorku. Nie je predsa možné, aby tu takto nadivoko pobiehali túlavé psy! Treba ich chytiť a utratiť.“

„Možno neboli túlavé, len niekomu ušli…“

„Ohrozili mňa a zranili moju Lízu. Pôjdem to nahlásiť na políciu.“

„To by som nerobil!“ Julo zlovestne znížil tón.

Barbora podozrievavo nadvihla obočie.