Hviezdny hotel pre psov

„Doktor Julo, môžem už ísť?“ pípla mladučká asistentka v malej veterinárnej ošetrovni.

„Už?“ zamračil sa sympatický starší pán, ktorého napriek veku všetci žoviálne volali Julo. Prax veterinárneho doktora vykonával už desiatky rokov, no práca so zvieratami ho ešte stále bavila.

Oveľa horšia bola pre neho práca s ľuďmi. Napríklad neustále mrnkanie tejto asistentky Hanky. Julo ju vzal na dohodu len preto, aby v jej blízkosti pookriala jeho starnúca duša. Pripomínala mu dcéru, ktorú už dlho nevidel. Prakticky od rozvodu so ženou po tridsiatich rokoch manželstva.

Opájal sa vôňou Hankinej mladosti, jej vierou v ľudské dobro. Napriek jej lenivosti je to milé dievča, krehučké ako vtáča. Ešte si nestihla spáliť krídla… Ale aj na to príde, v duchu sa škodoradostne usmial. Život sa s nikým nemazná a nebude sa ani s ňou.

Pozrel na meteostanicu, ktorá sa tlačila na úzkej polici medzi krabičkami s prípravkami proti kliešťom a liekmi na odčervenie. Ešte len končil máj, ale slnko bolo posledné týždne naozaj neúprosné, pražilo ako divé. Našťastie sa dnes zrána konečne spustila poriadna búrka.

Julo sa vrátil myšlienkami späť k Hanke a miesto počasia skontroloval na meteostanici hodiny. Keď videl, že do konca bežnej pracovnej doby je ešte ďaleko, podráždene Hanke odvetil: „Ešte sú len štyri!“

„Viem, ale nikoho tu nemáme a ja sa potrebujem učiť. Budúci týždeň máme skúšky, tak som myslela, že…“

Že ju starý pán, dobrák, pustí, keď sa okolo neho päťkrát zavlní a zakrúti mu zadočkom priamo pred nosom, pomyslel si frustrovane veterinár. Pozrel na monitor so zábermi z čakárne – naozaj bola prázdna. Môžem to tu pre dnešok pokojne zavrieť. Aj tak je najvyšší čas, aby som sa šiel domov pripraviť na Slávnosť susedov.

Slávnosť susedov sa konala v tejto okrajovej štvrti mesta raz ročne. Išlo síce len o spoločenskú zábavu, ale pod záštitou starostu, a to sa obyvateľom počítalo. Byť zadobre s vedením štvrte, ale aj so susedmi sa predsa môže kedykoľvek vyplatiť.

„Aby som pravdu povedal,“ zamumlal viac pre seba ako pre asistentku, „aj mne by sa hodilo odísť skôr. Musím sa ísť ešte prezliecť. Myslel som, či na tú slávnosť nepôjdete so mnou robiť mi garde. Možno tam natrafíte na nejakého neodolateľného fešáka. Je piatok, na učenie budete mať celý víkend.“

Hana sa objavila vo dverách ordinácie a ospravedlňujúco zagúľala očami: „Pán doktor, viete, že mám priateľa. Ten by mi dal, keby som dovolila nejakým týpkom motať sa okolo mňa…“

„No nič,“ prerušil ju rýchlo, aby nemusel počúvať jej ďalšie mrnkanie. „Tak teda ešte poupratujte, a tým sme na dnes skončili.“

„Super,“ rozžiarila sa a podarovala mu zvodný úsmev. O chvíľočku už vrazila do ordinácie s mopom a šibko ním lietala po dlážke. „Pán doktor, nohy!“ upozornila a mop už bol pod stolom, zatiaľ čo Julo balansoval na stoličke so zdvihnutými chodidlami. Ledva dokončila dlážku, presunula sa k umývadlu a dočista ho vyšúchala. Nerozhodne krútil hlavou. Dievčaťu budem musieť vysvetliť, že sa upratuje odhora dole a nie naopak.

Jeho úvahy prerušilo zvonenie nad vchodovými dverami veterinárnej ošetrovne.